V marci 1993 na pracovnom seminári Rady Európy Učiť sa, ako sa učiť jazyky sa pracovná skupina zaoberala stratégiami učenia sa a autonómnosťou učiaceho sa. Účastníci seminára mali možnosť oboznámiť sa s rozprávkou (od Ulriky Tornbergovej) o jednom riaditeľovi, ktorý poslal do sveta troch učiteľov cudzích jazykov a požiadal ich, aby sa vrátili s pravdou o jazykovom vzdelávaní, pretože počas jeho praxe videl, že učitelia iba učia a učia bez viditeľného výsledku na žiakoch.
Keď sa jeho traja učitelia vrátili po dvoch rokoch oboznamovania sa s novými metódami odskúšanými na tisíckach žiakoch, boli sklamaní, že tí žiaci, ktorých učitelia nepoužívali žiadne metódy, dosahovali rovnaké výsledky ako učitelia, ktorí používali presne stanovené, zadefinované, predpísané a odporúčané metódy. Videli tisíce rôznych usporiadaní v triedach, používanie rôznych materiálov, rôznych metód, ale niektorí sa učili lepšie a iní horšie. Učitelia, ktorí sa vrátili zo sveta sa museli priznať, že nenašli žiadnu pravdu o učení sa jazyka, ale že videli veľa zaujímavých metód, prístupov a didaktických materiálov a dozvedeli sa mnoho nových možností, ako sa dá jazyk učiť.
Rozprávka sa končí sklamaním riaditeľa, že neexistuje pravda o tom, ako sa má jazyk učiť. Učitelia odchádzajú spokojní, pretože pochopili, že keby boli objavili pravdu, nemali by prečo ďalej hľadať. Pretože učenie sa jazyka nie je o pravde, ale o procese. Na základe tohto príbehu je potrebné si uvedomiť, že každý žiak má vlastný štýl, ktorý uplatňuje pri prijímaní, osvojovaní si alebo reagovaní na nové učivo a učenie sa. Niektorí ľudia dávajú prednosť tomu, aby mohli pracovať samostatne, iní preferujú prácu v kolektíve.
Niektorí si potrebujú podrobne naplánovať kroky pred splnením určitej úlohy, iní sa veľmi nezaťažujú plánovaním, ale riešia problémy spojené s úlohou v čase, keď vzniknú. Niektorí sa cítia nepríjemne, keď dostanú dvojznačné a neurčité informácie, iní obľubujú protichodné názory a protirečiace si informácie. Pri riešení problémov sa niektorí ľudia neobávajú rizika, že zlyhajú, iní sa vyhýbajú situáciám, kde by mohli čo i len trochu zaváhať alebo neuspieť. Niektorí ľudia si lepšie pamätajú, ak môžu používať vizuálne podnety, robiť si poznámky, kým iní sa radi učia počúvaním, bez robenia si akýchkoľvek poznámok.
Pri učení sa jazyka používame rôzne stratégie učenia sa:
- priame: pamäťové, kognitívne a kompenzačné
- nepriame: metakognitívne, emocionálne a sociálne.
Pri pamäťových uplatňujeme tvorenie mentálnych spojitostí/nadväzností, uplatňujeme vnemy, zvuky, predstavy, dobre ich preskúmame, preveríme a potom konáme. Pri kognitívnych stratégiách precvičujeme, prijímame a vysielame odkazy, analyzujeme a zdôvodňujeme, tvoríme štruktúru pre vstupy i výstupy. Kompenzačné stratégie uplatňujeme pri odhade a prekonávaní nedostatkov v hovorení a písaní.
Pri uplatňovaní metakognitívnych stratégií sa zameriavame na učenie sa, plánujeme, organizujeme svoje učenie a vyhodnocujeme ho. Emocionálne stratégie uplatňujeme pri potlačovaní úzkosti, dodávaní si odvahy a udržiavaní emocionálnej teploty. Sociálne stratégie sú príznačné pre kladenie otázok, spoluprácu s inými a spolupatričnosť a súcítenie s inými. Jedno staré príslovie hovorí: „Daj človeku rybu a bude jesť celý deň. Nauč ho chytať ryby a bude jesť po celý svoj život.“ Tak, ako pri chytaní rýb existuje veľa lokalít, kde ich môžeme loviť, veľa prútov, s ktorými to môžeme robiť, rôznych návnad, na ktoré ich môžeme chytiť, ak to aplikujeme na učenie sa cudzieho jazyka, existuje veľa spôsobov, akým sa jazyk dá učiť (Oxford, 1996).
Pri uplatňovaní autonómnosti učenia sa cudzieho jazyka je potrebné, aby bol žiak aktívny na hodine jazyka. Je potrebné, aby sám inicioval témy, plánoval s učiteľom hlavné body hodiny, vyberal aktivity, riadil si svoje napredovanie, rýchlosť, akou bude pracovať, konzultoval s učiteľom, keď je to potrebné, spätne uvažoval o vlastnom výkone a práci, o vlastnom osvojovaní si jazyka, komentoval činnosti a aktivity, ktoré vykonáva. Prostredníctvom sebahodnotenia sa podieľa na celkovom hodnotení vlastného výkonu pedagógom.
Autonómnosť študenta si vyžaduje i nový prístup zo strany pedagóga. Učiteľ sa pri spracovaní informácií (podstatných, procesných a vyplývajúcich zo súvislostí) stáva ich kritickým konzumentom a aktívnym tvorcom pedagogického spracovania daných vedomostí. Vo vzájomnej závislosti so študentmi v pozícii spolumanažéra a aktivizátora učenia sa vyjednáva, ale zároveň reguluje obsah, výučbové procesy a výstupy ako supervízor a bádateľ vlastnej praxe. V rámci emancipačného procesu je spolumanažérom napätých situácií.
Pri tradičnej výučbe je študent pasívnym konzumentom vedomostí, pretože učiteľ je autoritou, ktorá diktuje, čo študent má vedieť, v autonómnom učení je študent kritickým konzumentom a tvorivým tvorcom vedomostí, učiteľ uľahčuje proces učenia sa a je partnerom pri vyjednávaní. Vedomosti sú dynamickým konštruktom tých, ktorí si ich osvojili.
Cieľom tradičnej výučby je rozvoj akademickej kompetencie s dôrazom na kognitívne dimenzie osvojenia si vedomostí. Cieľom výučby zameranej na autonómnosť študenta sú akademické kompetencie a kompetencie, ako sa učiť určením blízkeho vzťahu medzi obsahom a procesom, aby sa získala schopnosť, ako si manažovať učenie a priblížiť školu k reálnemu životu. Počas tradičného vyučovania je v centre pozornosti prenos obsahu vo formálnej a autoritatívnej atmosfére, kde učiteľ riadi pedagogické rozhodnutia a nastoľuje úlohy, ktoré rozvíjajú akademickú kompetenciu.
Študent je závislý od učiteľa, bez veľkej motivácie študuje individuálne, hodnotenie je normatívne (normy sú stanovené) a iní ho hodnotia. Počas autonómneho vyučovania je v centre pozornosti študent (jeho štýly učenia sa, jeho návyky pri štúdiu, predchádzajúca skúsenosť atď) a výučbový proces. Atmosféra v triede je demokratická a neformálna, založená na vyjednávaní, kto má aké práva a o čom rozhoduje. Študenti si prostredníctvom úloh osvojujú zručnosti, získavajú skúsenosti a rozvíjajú akademické kompetencie a kompetencie, ako sa učiť. Hodnotenie je formatívne a študenti sú hodnotení svojimi spolužiakmi i sebou.
Zdroj: Veda, škola, život, RNDr. Ľudovít Hrdina, CSc., 2005, Metodicko-pedagogické centrum v Bratislave, PhDr. Jana Bérešová, PhD